Maratón bez poriadneho tréningu?

Autor: Roman Frnčo | 8.10.2013 o 22:38 | (upravené 9.10.2013 o 0:18) Karma článku: 7,84 | Prečítané:  1838x

V nedeľu som zabehol svoj prvý maratón - slávny Medzinárodný maratón mieru v Košiciach. Viem, je to malý krok pre ľudstvo, ale veľký krok pre mňa. Pocit, keď si uvedomíte, že ste dokázali niečo, čo ste len pred pár dňami považovali za čosi takmer nemožné, je nenahraditeľný. Ale späť k začiatku.

 

Rozhodnutie

 

Koncom augusta som sa rozhodol, že si chcem vyskúšať Night run v Košiciach, ktorý sa bežal 6. 9. 2013. Výborná akcia, 9 km v centre Košíc, po ceste kopec DJ-ov a skvelá nálada. Keďže sa mi tento beh neuveriteľne zapáčil, rozhodol som sa, že nanovo oprášim svoju veľmi amatérsku starú bežeckú kariéru (behal som v živote 2 x polmaratón) a prihlásim sa na tohtoročný maratón v Košiciach.

 

 

Registrácia

 

Keď som sa prihlásil na internetovú stránku maratónskeho výboru, s nevôľou som zistil, že tohtoročný maratón je vo všetkých disciplínach už od začiatku septembra kompletne vypredaný. To ma však neodradilo a tak som napísal email maratónskemu výboru, či ešte náhodou nemajú voľnú predsa len nejakú registráciu. Ten mi odpísal, že nemajú.

 

Poprosil som svojich priateľov na facebooku, nech mi ju pomôžu zohnať. Asi traja - štyria ľudia sa tejto akcie zhostili, keď zisťovali priamo cez ľudí zapojených do organizácie maratónu, či sa predsa len jedno miesto nenájde. Všetko však bolo bez úspechu.

 

Dva týždňe pred štartom mi jeden kamoš napísal, že má známeho, ktorý by mal mať registráciu, ale nakoniec padla aj táto možnosť.

 

Už som aj bol zmierený s tým, že tohto roku štartovať na maratóne nebudem, ale povedal som si ostatný utorok, že to ešte posledný krát skúsim a opätovne som napísal maratónskemu výboru. Ten mi odpísal, že v sobotu večer by sa mohli uvolniť posledné registrácie. V piatok som sa zastavil na registračnom mieste a spýtal som sa tam prítomnej pracovníčky, že kedy sa uvoľnia nejaké miesta. Povedala mi, že zajtra večer (v sobotu) sa mám zastaviť o šiestej, že možno sa nejaké registrácie uvoľnia, ale tak či tak už okolo 50 ľudí má záujem. Vypýtal som si od nej číslo, nech môžem zavolať skôr, teda o piatej, či je niečo voľné. Napriek tomu mi to nedalo a v sobotu som sa zastavil o druhej poobede a čo sa nestalo, podarilo sa mi zohnať vtedy jednu z posledných troch registrácii, pričom už dvaja ďalší stáli za mnou. Stálo ma to síce dosť - 50 Eur, ale bol som šťastný, že sa môžem postaviť na štart. Zároveň som si uvedomil, čo som si to na seba uplietol.

 

Začal som sa báť, či to vôbec zvládnem, či nedostanem svalové zranenie alebo nejaký infarkt (ďalší deň po ceste jedného chlapíka odvážala sanitka). Ale postupne som prekonával svoj strach, najmä ma motivovali niektorí blízki ľudia, ktorí neverili, že to zvládnem:). Môj strach pramenil z toho, že som nemal na maratón poriadne natrénované, chodil som dva - tri krát do týždňa behať okolo jazera približne 3 km. Preto postaviť sa na maratónsku trať po mojich predchádzajúcich skúsenostiach s polmaratónom bolo čisté šialenstvo. Nasledovala modlitba v cirkevnom zbore, ktorý navštevujem.

 

Maratónske ráno

 

Ráno som pri rozcvičke stretol starého známeho maratónca s vynikajúcimi časmi - Mikuláša Dzurindu, ktorého som sa pýtal na nejaké tipy na zvládnutie maratónu. Ten mi poradil, že si mám najviac síl nechať na posledných 10 km, aby som došiel do cieľa s úsmevom (to sa mi však ako sa dočítate ďalej nepodarilo). Keď som mu povedal, že sa mi len včera podarilo prihlásiť na maratón, tak sa ma spýtal: “Protekcia?” Iba som sa zasmial s výrazom tváre, kde je vôľa, tam je cesta.

 

Teraz k samotnému maratónu. Atmosféra tohto ročníka bola neuveriteľná. Prvých 21 km sa behalo prakticky celý čas v “kotli”, keď okolo Vás z každej strany boli ľudia, ktorí z prevažnej časti behali polmaratón.

 

Prvých 10 km bolo skvelých, dobrá nálada, vysmiaty ako lečo. Po 15 km som cítil, že mierne začínam spomaľovať, ale nebolo to nič vážne. Po otočke (polmaratón) v čase za 2 hodiny 1 minúta som začal pociťovať prvé príznaky budúcich problémov. Pri 25. km som cítil, že sú predo dvermi.

 

Na 29. km to prišlo - povestná maratónska kríza, kedy už beháte, keď sa to dá nazvať ešte behom z posledného, preklínate deň, kedy ste sa prihlásili a neviete pochopiť, prečo ste boli takí neuveriteľne hlúpi. Najhoršia kríza u mňa prišla na 33 - 34. km, kedy som každým krokom myslel, že končím. Lenže povedal som si, aj keby som tu skončil, nemám pri sebe telefón, čiže aj tak by som sa nikde nedostal a nikto by po mňa neprišiel, takže musím pokračovať. V hlave som si vtedy omielal citáty Winstona Churchilla “If you are going through the hell....keep going” a “Never, never, never give up.” Nevzdal som sa a “behal” som ďalej. Predpokladám, že môj dovtedajší priemrný čas cca 6 min na km padol niekde na 8 - 10 min na km.

 

Na 39. km som si povedal, že posledné tri km musím zamakať a naozaj sa mi podarilo zlepšiť opätovne na 6 min za km. Do cieľa som dobehol šprintom, pričom fanúšikovia na tribúnach boli z toho nadšený a tlieskali mi. Pri tomto šprinte do cieľa som sa subjektívne cítil ako olympíjsky víťaz, hoci som objektívne dobehol do cieľa v čase 4 hodiny a 32 minút obehnúc pritom v poradí 1100 neviem koľkého pretekára.

 

Musím povedať, že šťastný pocit, že som dokázal zabehnúť maratón sa u mňa dostavil až na ďalší deň, keďže v nedeľu som bol ešte natoľko fyzicky a psychicky vyčerpaný, že som si to ani nedokázal uvedomiť. Povedal som si, že neviem, či to chcem ešte vôbec niekedy behať.

 

Maratón má v sebe veľa úžasných momentov. Napr. stretnete kopec známych ľudí, ktorí sa z Vás tešia a povzbudzujú Vás. Ďaľším úsmevným momentom bolo keď cca 5 km pred cieľom sedela skupina starých pánkov, ktorí skandovali pokrik “pivko”. Keď ste sa u nich zastavili, tak ste dostali 2 - 3 deci chmeľového nápoja. Pre bežca bola skvelým momentom každá občerstvovacia stanica a najmä tie, kde boli banány, energeťáky, sušienky a citróny. Taktiež na nezahodenie je to, že Vám kopec známych gratuluje. Povedal by som, že dokonca ich bolo omnoho viac ako pri promóciach

 

Nevýhodou je, že ešte ani na ďalší deň neviete poriadne chodiť. Bolo pre mňa úsmevné ísť do kancelárie. Chodiť po schodoch neviem ešte stále poriadne a to už je druhý deň po maratóne.

 

 

Odporúčanie

 

Keď ste cieľavedomá osobnosť vyskúšajte si zabehnúť maratón, ale čo najlepšie sa naňho pripravte. Pocit, keď si uvedomíte to, že ste zabehli tento slávny viac ako 42 km dlhý beh je proste na nezaplatenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?